S budúcimi kolegami

S budúcimi kolegami

Mal som asi 25 rokov a moja sestra 18. Pochádzame z učiteľskej rodiny. Skoro všetci boli učitelia. Je to osobitný typ povolania, ktorého pôsobnosť sa často prenáša aj do domáceho prostredia 🙂 Pripomína polovojenský režim, počnúc dôrazom na nosenie samých jednotiek zo školy až po nutnosť mať chorobne vyskladané komíniky z oblečenia v skriniach 🙂 Ako hovoril môj nebohý tatino, kantorstvo nie je povolanie, ale diagnóza 🙂 A často to počujem aj z úst samotných učiteľov 🙂

Pamätám sa, ako sme si so sestrou vtedy hovorili, že učiteľov v rodine už bolo dosť.. Nevyšlo to! 🙂
Dnes je sestra učiteľkou na základnej škole v Brezovej pod Bradlom a ja prednášam na dvoch vysokých školách… 🙂

Je to krásne povolanie, ale jedným dychom treba povedať, že byť učiteľom v dnešnej dobe môže byť iba blázon (v tom najlepšom zmysle slova…)

Dnes som sa ocitol medzi dvoma (možno troma) stovkami takýto bláznov 🙂 Mladých ľudí, ktorý sa napriek všetkému rozhodli pre toto povolanie. Napriek náročnosti, finančnému a spoločenskému nedoceneniu…

Stretol som sa so študentmi Strednej odbornej školy pedagogickej v Trenčíne. Sadli sme si! 🙂 Prešli veselé aj ťažké témy…

Ďakujem za príjemné chvíle v Trenčíne, kde, mimochodom, v školstve pôsobil môj dedko a ďalej pôsobí moja teta aj sesternica… 🙂
A ďakujem môjmu táborovému vedúcemu Matejovi Kotúčovi, ktorý tu študuje a ktorý to všetko spáchal 🙂

Inak, pekný babinec, na škole majú len 4 kusy chalanov 🙂 Dnes som na chvíľu priemer vylepšil ja – tá malá postavička v strednej uličke 🙂

Pridaj komentár