Možno si pamätáte môj nedávny príspevok, v ktorom som komentoval smutný príbeh pani Jarmilky z Pezinka. Vysielali sme ho v našom Reflexe.
Toto je link na reportáž:
Celý život pracovala v nemocnici na RTG a dnes je ťažkou onkologickou pacientkou (ako ďalšie tri jej kolegyne, z ktorých už jedna zomrela – zvláštne, však? Ani toto nikto nerieši a nemocnica, že vraj je všetko v poriadku…)
Zostala bez zamestnania, bez príjmu, bez podpory, sama na svoju liečbu i starostlivosť o dospievajúceho syna… Dozvedel som sa o nej z emailu jej bývalej kolegyne, ktorá sa už nedokázala pozerať na to, ako sa trápi…
Pani Jarmilka sa snaží prežiť. Aj finančne. Napriek tomu, že nemá na lieky, dopraje radšej dospievajúcemu synovi Lukášovi.
Dnes som ju bol pozrieť. Čo má nové? K lepšiemu sa nezmenilo nič. Čo ma zarazilo, že nemá jedného, ale desiatich lekárov, za ktorými musí utrápená a vyčerpaná žena dochádzať do Bratislavy – no nie do jedného ústavu, ale z jedného konca mesta na druhý. Odborné vyšetrenia jej nerobia na jednom mieste, ale dajú jej do ruky papier a „na, nájdite si, kto vás vezme a vyšetrí“… TOTO JE ČO? Vraj má vynikajúcich lekárov a veľmi si chváli ich ľudský prístup. ALE TO NAOZAJ MÁ TAKTO FUNGOVAŤ? Veď tú skromnú ženu takto uštvú skôr ako choroba… Ach…
Spolčil som sa s jej synom Lukášom a narafičili sme na ňu malé prekvapenie. Zorganizovali sme malý výlet do obchodu a nakúpili pár vecí, aby sme aspoň trošku odľahčili jej zložitú finančnú situáciu.
Ďakujem veľmi pekne za pomoc Dianke a Michalovi Suchobovcom a Antonovi Siekelovi z Bratislavy. Pomoc dorazila na správnu adresu…