Dnes opustil môj svet človek, ktorý pre mňa veľa znamenal. Milan Krahulec. Profesor slovenčiny z gymnázia v Trnave, ktorý nebol len skvelým pedagógom, ale aj človekom. Ktorý mi pomohol v najťažších chvíľach môjho života, našiel mi strechu nad hlavou, kontroloval moje kroky, aby som nezišiel z cesty, ktorý sa tešil z mojich úspechov a do poslednej chvíle bol mojím najväčším fanúšikom. Vďaka nemu a jeho manželke Valike, tiež profesorke slovenčiny, som dnes tým, čím som. Obaja majú v mojom srdci dôležité miesto. Žiaľ, na debatách pri káve už bude pán profesor chýbať…
Pred jednu z najťažších úloh ma postavil v okamihu, keď mi navrhol tykanie… Zo všetkých síl som prekrúcal vety, len aby som sa tykaniu vyhol. ? Nie, že by som nechcel, že by to pre mňa nebola česť, ale stupeň úcty, ktorú u mňa požíval, bol taký vysoký, že mi to pripadalo absolútne neúctivé… Možno to poznáte aj vy…
Bol súčasťou môjho života. Poznal ma od malého malička, keď som pobehoval po športových halách, kde s mojím otcom pískaval basketbal.
Nikdy nezabudnem, ako počas maturitnej skúšky zo slovenčiny za mňa odrecitoval Detvana, lebo som mal také veľké „okno“, že by som cez neho z maturít rovno vyletel… ? Odrecitoval za mňa celú báseň a ukončil slovami: No vidíš, že to vieš… ? Snáď som to teraz mohol vytiahnuť na verejnosť, už je to, hádam, premlčané… ?
Bol na nás tvrdý. Nútil nás rozmýšľať. Nechcel, aby sme sa bifľovali, ale aby sme uvažovali, vytvárali si svoj vlastný názor – nielen na literárne diela, ale aj na život…
Ďakujem mu za neobmedzenú slobodu myslenia. Pôsobiť pod jeho pedagogickým nadhľadom v školskom časopise, bolo pre mňa a mojich spolužiakov možno najslobodnejším obdobím v živote…
Nezabudnem na úžasné debaty o politike, na to, že nás v nich považoval za rovnocenných partnerov. Motivoval nás k tomu, aby sme neboli apatickí, aby sme vyjadrovali svoje názory a bojovali za ne…
Mal som veľké šťastie, že som mal takého skvelého učiteľa…
A neuveríte, čím nás na dnešnej poslednej rozlúčke všetkých prekvapil. Rozlúčil sa on s nami. Prostredníctvom nahrávky, ktorú nakrútil v čase, keď cítil, že sa blíži jeho čas…
Pán profesor, budeš mi veľmi chýbať! Zbohom, môj pán profesor! ?
Nezvyknem takéto osobné veci vešať na Facebook. Ale k mnohým ľuďom, ktorí ho poznali a pre ktorých veľa znamenal, sa možno táto smutná správa nedostala. Takto možno budú mať šancu venovať mu aspoň tichú spomienku. A ja som rád a hrdý na to, že som mu mohol poďakovať a vzdať úctu aj takto verejne. Ďakujem za pochopenie, priatelia! Prajem vám pokojný večer!