Na detskú onkológiu v košickej nemocnici na pritiahla moja dlhoročná priateľka Mirka Hunčíková. Sama veľmi dobre vie, aké je to bojovať o život svojho dieťaťa, a žiaľ, aj to, aké ťažké je vyrovnať sa s osudom, ktorý jej ho vzal do nebíčka…
Ťažko opísať pocity po takejto návšteve… Je jedno, či je vaša prvá alebo stá… Tak veľmi im želáte uzdravenie, tak silno im prajete, aby mohli ísť čo najskôr domov, snažíte sa pochopiť pocity rodičov a aspoň očami sa im snažíte dodať trošku energie…
Tí najmenší si vážnosť situácie neuvedomovali. Našťastie. Chceli sa hrať. Vyvaliť sa na rozprávkový koberec a hrať sa s nimi, bol aj pre mňa ten najlepší spôsob, ako nemyslieť na nič… Aj keď vás každú chvíľu premôžu pocity akejsi úzkosti, deti vás z nich okamžite vytiahnu…
S otvorenými ústami som počúval 14-ročného chlapca, ktorý oduševnene a s nadšením rozprával o svojom hospodárstve, ako chová ovečky, barančeky, ako sa na svoje zvieratká teší, ako túži po traktore a začne mi okamžite na mobile ukazovať fotky konkrétnych strojov… Má jasno v tom, čomu sa chce v živote venovať a vy mu v duchu z celého srdca želáte, aby si svoje plány a sny splnil… Už len vyhrať nad chorobou… Jeho mamina sa na nás pozerá, je dojatá, snaží sa udržať slzy a v jej srdci určite nie je iné želanie… Neviem, čo povedať, pozrieme sa mlčky na seba, obaja asi vieme, čo si chceme povedať…
Mnohí ľudia, ktorým zasiahlo do života onkologického ochorenie dieťaťa alebo samy boli takým dieťaťom, sa na oddelenie vracajú pravidelne, aby pomohli a podporili tých, ktorí to potrebujú teraz… Aj Mirka (tá v modrom svetri), ktorá v Košiciach pred rokmi založila a vedie detský mobilný hospic Svetielko Pomoci n.o. – Pre deti z onkológie
Vianočná kapustnica bola len ďalším zo spôsobov, ktorým chceli urobiť malým pacientom a ich rodičom aspoň trošku iný deň…
Odchádzate a želáte si len jediné – aby tu nabudúce tieto deti neboli, aby sa všetky uzdravené vrátili domov a tešili sa s rodičmi so všetkého krásneho, čo prináša život…